22-2 Infračervené a ultrafialové žiarenie

22-2 Infračervené a ultrafialové žiarenie

Rovnako, ako ľudské ucho je schopné počuť zvuk len v určitej oblasti frekvencií (alebo vlnových dĺžok), aj naše oko je schopné vidieť svetlo len v úzkom frekvenčnom pásme. Žiarenie, ktorého vlnová dĺžka je väčšia, ako má červená farba nazývame infračervené svetlo. Nazývajú ho často aj „tepelným žiarením“, nakoľko takéto žiarenie vyžarujú teplé telesá (napríklad radiátor v izbe), ktoré ešte nie sú dostatočne teplé k  tomu, aby svietili. V skutočnosti, tepelné žiarenie vyžarujú telesá s nízkou aj s vysokou teplotou – v súlade so Stefanovým-Boltzmannovým zákonom – intenzita žiarenia rýchlo klesá klesajúcou teplotou.

Vlnová dĺžka ultrafialového svetla je kratšia, ako vlnová dĺžka fialového svetla; zastúpenie tohto žiarenia rastie s rastúcou teplotou vyžarujúceho telesa. Kým obyčajná žiarovka (ktorého žeravé vlákno má teplotu okolo 2300 °C) vyžaruje len nepatrné množstvo ultrafialového svetla, tak naše Slnko, ktorého povrchová teplota je okolo 6000 K, ho obsahuje vo významnej miere. Atmosféra Zeme je pre svetlo s vlnovou dĺžkou kratšou než 3000 Å (tj. s kratšou, než 10−7 m) skoro nepriehľadná, ale prepustí ešte stále dostatok tejto zložky, aby sa ľudská pokožka opálila. Ako krajný prípad sa zmienime o hviezde typu Wolf-Rayet (WR-102) v súhvezdí Strelca (Sagittarius), ktorej povrchová teplota je 210000 K. Pri tejto desivej teplote – v súlade s Wienovým zákonom – vlnová dĺžka prevládajúceho žiarenia sa nachádza hlboko v oblasti veľmi krátkych vlnových dĺžok, a vo viditeľnej oblasti vyžaruje len nepatrnú časť svojho žiarenia.⁵ Prevažná časť sa vyžiari v ultrafialovej oblasti.