18-5 Mr. Tompkins

18-5 Mr. Tompkins

Nakoľko tieto efekty sa stanú pozorovateľnými jedine ak príslušné rýchlosti budú porovnateľné s rýchlosťou svetla, v našom každodennom živote so slimačím tempom z toho nič neuvidíme. Predstavme si však ten fantastický nápad, hodný románu, že niekde by mohla byť rýchlosť svetla podstatne menšia, svojou hodnotou blízka napríklad k našim každodenným rýchlostiam.

Niečo také sa prihodilo aj Mr. Cyrilovi Georgovi Henrymu Tompkinsovi, ktorému sa snívalo po vypočutí popularizačnej prednášky o špeciálnej teórii relativity o fantastickom mestečku, kde rýchlosť svetla bola len 20 kilometrov za hodinu, a táto rýchlosť bola onou hraničnou rýchlosťou, ktorá ohraničovala rýchlosti obyvateľov tohto mestečka.⁸

V prvom okamihu, keď sa ocitol na ulici tohto relativistického mestečka, si nevšimol nič nezvyčajného; oproti na rohu stál policajt a pozoroval svoje okolie, ako to už policajti majú vo zvyku. Vežové hodiny vo výške ukazovali skoro poludnie, a ulica bola skoro prázdna. Zanedlho sa objavil osamelý cyklista, ktorý šliapal do pedálov pomaly dole po ceste, a keď sa priblížil, pánovi Tompkinsovi sa otvorili oči doširoka od údivu. Bicykel a mladík, ktorý na ňom sedel – čudujte sa – sa skrátil v smere svojej jazdy, akoby sa na neho pozeral cez valcovitú šošovku (obrázok 18.8). Vo veži hodiny odbili dvanásť a cyklista – zrejme sa ponáhľal – začal silnejšie šliapať do pedálov. Pán Tompkins však nevidel, že by sa zvýšila rýchlosť cyklistu, ale v dôsledku zvýšenej námahy sa stroj a jeho cestujúci ešte viac stlačil, a onedlho vypadal ako obrázok vystrihnutý z kartónového papiera. Hruď pána Tompkinsa sa

nadúvala od hrdosti, lebo vedel vysvetliť čo sa vlastne stalo. Nebolo to nič iné, ako kontrakcia pohybujúcich sa telies. – Zdá sa, poznamenal si pán Tompkins –, že v týchto krajoch je rýchlosť svetla dosť nízka. – Policajt naproti sa zdá byť ospalým, zrejme nemá veľa práce s rýchlou jazdou. – Skutočne, v tomto okamihu sa blížil po ceste taxík, s o nič väčšou rýchlosťou, ako cyklista, a už aj bol preč. Pán Tompkins sa rozhodol že vydá sa za priateľsky vypadajúcim cyklistom, ten ho zrejme zasvätí do niektorých zvláštností. Keď sa presvedčil o tom, že policajt sa pozerá niekam inam, požičal si niekoho bicykel opretý o obrubník chodníku, a vydal sa na cestu. Očakával, že zvyšujúcou rýchlosťou sa stlačí aj jeho postava, čomu sa vopred tešil, lebo v poslednú dobu začínal mať starosti o svoju zaguľatenú postavu. K jeho veľkému prekvapeniu sa však nestalo nič ani jemu ani jeho bicyklu, dokonale sa však zmenil výzor ulice okolo neho. Cesta sa skrátila, okná obchodov sa stenčili na úzke štrbiny a policajt postávajúci na rohu sa stal štíhlejším, než ten najštíhlejší človek na celom svete (obrázok 18.9).

– No áno – vykríkol pán Tompkins – teraz už tomu rozumiem: dostal som sa do relativistického sveta. Všetko, čo sa voči mne pohybuje sa stáva o to kratším, čím viac šliapem do pedálov. – Bol dobrým cyklistom a urobil všetko, aby dohnal mladíka. Ale nech šliapal akokoľvek silno, jeho rýchlosť sa zvyšovala len veľmi málo. Do jeho nôh už vystreľovala bolesť, ale nebol schopný minúť kandeláber na rohu o moc rýchlejšie, než pri štarte. Teraz pochopil, že prečo nedohonil tak rýchlo ani cyklistu, ani taxík, s ktorými sa stretol len chvíľku predtým. Pomaly si rozpomenul na to, čo o tom čítal v knižkách, ktoré sa zaoberali s relativitou. Je v nich uvedené, že rýchlosť svetla sa nedá prekročiť. Všimol si však aj to, že bloky domov mestečka sa podstatne skrátili, a ani cyklista, ktorý bol pred ním sa nezdal byť tak ďaleko. O dve križovatky neskôr ho aj dohonil, a keď nejakú dobu šli vedľa seba, s prekvapením konštatoval, že cyklista je normálny (nie skrátený) vyšportovaný mladík. – Je tomu tak zrejme preto – uvažoval –, lebo voči sebe sa nepohybujeme. – Oslovil mladíka:

– Pane, prepáčte – povedal –, nie je nepohodlné žiť v takomto meste, kde hraničná rýchlosť je tak nízka?

– Hraničná rýchlosť? – začudoval sa oslovený. – My o nijakej obmedzení rýchlosti nevieme. Môžem letieť kamkoľvek tak rýchlo ako len chcem, teda mohol by som, keby som namiesto tohto starého bicykla mal motocykel.

– A predsa, keď ste pred chvíľkou prešli predo mnou, pohybovali ste sa celkom pomaly – povedal pán Tompkins. – Pozoroval som vás dosť dôkladne.

– Skutočne? Zdalo sa vám, že som pomalý? – pýtal sa mladík, s miernou urazenosťou v hlase. – Zdá sa mi, že ste vôbec nezobrali na vedomie, že čo ste ma oslovili, už sme minuli päť blokov. Nepovažujete to za dostatočne veľkú rýchlosť?

– Lenže tieto bloky domov sa skrátili – argumentoval pán Tompkins aj naďalej.

– Aký je v tom pre vás rozdiel, či sa pohybujete rýchlejšie, alebo sa skracujú bloky domov? Ja musím prejsť popri desiatich blokov domov, aby som sa dostal do poštového úradu, a pokiaľ poriadne šliapem do pedálov, bloky domov sa skrátia a dorazím do cieľa rýchlejšie, ale už sme aj na mieste – povedal mladík a zoskočil zo svojho bicykla.

– Pán Tompkins sa pozrel na hodiny poštového úradu, ktoré ukazovali pol jednu.

– Nuž – povedal víťazoslávne –, zdá sa mi, že ste predsa potrebovali pol hodiny, aby ste pred tými desiatimi blokmi domov prešli. Keď sme sa stretli prvý krát, bolo pravé poludnie.

– A vy ste registrovali tú pol hodinu? – pýtal sa jeho mladý spoločník. Aj pánovi Tompkinsovi sa zdalo, že aj jemu trvala celá cesta len pár minút. Dokonca na svojich hodinkách videl, že bolo len pár minút po 12-ej.

– Samozrejme – povedal – hodiny poštového úradu idú rýchlejšie!

– Skôr idú pomalšie tie vaše hodinky, lebo ste išli príliš rýchlo. A vôbec, prečo sa o to toľko zaujímate? Snáď ste nespadli z Mesiaca? – prehovoril mladíka, a zašiel do budovy poštového úradu.

Pán Tompkins šiel ďalej po ceste a dorazil na železničnú stanicu. Z vlaku práve vystúpil muž okolo štyridsiatky, a ponáhľal sa k východu, kde na veľké prekvapenie pána Tompkinsa, čakala muža veľmi stará pani, ktorá oslovila muža „dedko“. To už bolo na pána Tompkinsa moc. Pod zámienkou, že im pomôže s batožinou sa s nimi dal do reči.

– Prepáčte, že sa vám miešam do vašich rodinných záležitostí – povedal –, ale vy ste skutočne dedkom tejto roztomilej starej dámy? Viete, ja som tu cudzí a ešte som nikdy...

– Isteže, isteže – povedal muž usmievajúc sa pod fúzmi –, predpokladám, že ma považujete za blúdivého žida, alebo za niečo podobné. Celá záležitosť je však veľmi jednoduchá. Moje obchodné záležitosti vyžadujú, aby som veľa cestoval a tak väčšinu svojho života strávim vo vlaku. Takto samozrejme starnem podstatne pomalšie, ako moji príbuzní žijúci v meste. Teším sa, že som sa vrátil včas, a našiel som svoju drahú vnučku ešte pri živote. Teraz mi ale prepáčte, musím jej pomôcť nastúpiť do taxíku – a odfrčali, zanechajúc pána Tompkinsa so svojimi ťažkými problémami.