12-3 Vodiče a izolanty
12-1 Statická elektrina; 12-2 Ranný model
štruktúry atómu ; 12-3 Vodiče a izolanty ; 12-4 Indukované náboje; 12-5
Elektroskop; 12-6 Elektrické pole; 12-7 Elektrický potenciál; 12-8
Praktické elektrické jednotky ; 12-9 Kapacita;
12-3 Vodiče a izolanty
Zoberme malú guličku z parafy, alebo z bazového dreva. Zabaľme ju do tenkej kovovej fólie. Dotknime sa ju ebonitovou tyčou, ktorú sme predtým treli kožušinou, alebo vlnenou látkou. Časť vonkajších elektrónov tyče prejde na guličku, ktorá tým získa záporný elektrický náboj. Dôkazom záporného náboja na guličke je už aj to, že tyč nabitú guličku bude silne odtláčať. (Rovnaké náboje sa od seba totiž odpudzujú.)
Ak zoberieme do ruky holý kus drôtu, kovovú lyžicu, alebo mokré drevo, s ktorým sa guličky dotkneme, tá svoj náboj stratí. Je zrejmé, že nadbytok elektrónov guličky dokáže cez spomínané látky pretiecť na našu ruku. Pokiaľ experiment zopakujeme so suchým drevom, so sklenenou tyčou, papierovým valcom, kúskom umelej hmoty, elektrický náboj guličky zostane na guličke.
Na základe tohto experimentu môžeme materiály rozdeliť do dvoch veľkých skupín: sú vodiče, cez ktoré elektróny sú schopné prúdiť, a sú izolanty, cez ktoré elektróny nie sú schopné prejsť. Kovy, vodné roztoky solí, kyselín a zásad sú väčšinou vodivé (vodiče), kým nekovové pevné látky a oleje sú nevodivé (izolanty). Toto triedenie však nemôžeme brať príliš prísne, nakoľko aj vodiče kladú určitý odpor voči prúdu elektrónov a tiež izolanty sú schopné pár elektrónov prepustiť. Množstvo materiálov sa nachádza niekde uprostred: nie sú ani príliš dobré vodiče ani príliš dobré izolanty. Z mnohých dôvodov je však rozlíšenie vodič, izolant užitočné.